Sochy mu búrali komunisti aj J&T

sobota 9. 4. 2011 | Lucia Tkáčiková

Investori v Bratislave mu zbúrali po roku ’89 viac sôch než kedysi komunisti. JOZEF JANKOVIČ, sochár a dlhoročný pedagóg na VŠVU, vraví, že o sochách sa dnes rozhoduje ekonomickým mozgom.

Minulý týždeň zbúrali pre výstavbu nového obchodu vašu sochu Čas zo 60. rokov. Ako ste sa o búraní dozvedeli?

„Len náhodou, kolega býva v okolí, tak mi to povedal. Na druhý deň som sa zašiel pozrieť a nafotiť a keď zistili, že je o to záujem, tak to aj v ten istý deň odviezli. Je až neuveriteľné, že jeden investor, ktorý získal búracie povolenie v júli minulého roku a architektka, ktorá to naprojektovala, nie sú schopní za trištvrte roka zistiť, či tá socha má hodnotu, alebo nie. Nie je schopná spýtať sa SNG, mestskej galérie, Únie výtvarných umelcov či Fondu výtvarných umelcov? Myslím si, že to chceli od začiatku takto riešiť, podobne, ako to robia so stromami, spília strom a až potom zaplatia pokutu.“

Za sochu ale nedostanú ani pokutu?

„Nie za toto nedostanú.“

Je pravda, že to bola jedna z prvých abstraktných sôch vo verejnom priestore?

„Svojím spôsobom je to paradox, že sa nám vtedy ako mladým sochárom podarilo prelomiť tlak na tvorbu socialistického realizmu, čiže na figurálne kompozície poplatné ideológii. Viacerým sa nám podarilo prejsť až k abstraktným sochám.“

V ktorom roku vznikla socha Čas?

„V rokoch 1964 – 1966.“

Zbúraná socha Čas.

FOTO SME – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ

Viem, že to nie je prvá vaša socha, ktorá bola zbúraná po roku 89. Ktoré ešte padli?

„Odstránili aj jednu z prvých realizácií, ktorá bola robená pomocou počítača. Vznikla 70. rokoch. Paradoxne sa počítačová grafika ako taká vtedy nemohla vystavovať, no keď som to transformoval do takejto monumentálnej podoby, tak sa mi to podarilo cez komisie presadiť.“

Kde to bolo umiestnené?

„Bolo to v Petržalke pri Zrkadlovom háji na zdravotnom stredisku.“

Kedy ju odstránili a prečo muselo ísť dielo dole?

„Títo boli aspoň takí slušní, že sa pýtali, či to môžu demontovať, lebo idú budovu opravovať, no už to nikto nevrátil späť. A keďže to bolo niekoľko ton hliníka, tak si viem predstaviť, že niekto to úspešne speňažil.“

Po roku 89 ste spomínali ešte tretiu sochu, tú vám vraj odstránilo J&T. Kde?

„Bolo to vo foyer Lignoprojektu, ktorý privatizovala firma J&T. Tá tiež nepovažovala za potrebné, aby mi niečo oznámila. Bola z nerezového plechu, robotníci asi tiež zarobili.“

Koľko sôch vám teda dokopy padlo?

„Toto bola v Bratislave štvrtá a ešte nejaké na Slovensku. Za komunizmu v Bratislave len jedna. Tento prípad posledného búrania je len náhoda, že je okolo toho také haló. Mojim kolegom padlo niekoľko sôch v Bratislave a aj v iných regiónoch. Sochy nie sú ničím chránené a majiteľ pozemku alebo budovy môže o nich svojím ekonomickým mozgom rozhodnúť.“

Čo si myslíte, mali by umelca o búraní jeho sochy vopred informovať?

(Smiech).

Vaše sochy stoja aj v zahraničí. Stalo sa, že aj tu, že vám nejakú zbúrali?

„Predpokladám, že tam je také niečo nepredstaviteľné. Hoci uznávam, že pomery sa menia, niektoré veci budú časom presunuté, no že by niekto takýmto spôsobom narábal s dielami, tak to si neviem predstaviť.“

A ako to bolo s búraním sôch pred rokom 89?

“Najväčšia čistka umenia prebehla v Bratislave v roku 1974, keď bolo v Ružinove odstránených okolo 24 sôch od autorov ako napríklad Uher, Kompánek, Laluha, Rudavský, Binder. Medzi nimi aj moja fontána. Bolo to ideologicky motivované rozhodnutie a platilo prakticky na celom Slovensku . Najmä preto, že tieto diela neboli socialistickým realizmom, ale boli to abstraktné, nefiguratívne plastiky.“

Za totality trpel aj váš známy pamätník SNP Obete varujú, vytvorený pre Banskú Bystricu. Aký je jeho príbeh?

„Nazývam to ako chybu systému, že táto socha sa vôbec podarila zrealizovať. Pretože v tretinovom návrhu ju neschválili, no vďaka chaosu v 68. roku a zásluhou toho, že budova v Banskej Bystrici už bola rozostavaná a nebolo možné zabezpečiť náhradnú sochu, tak sa nakoniec zrealizovala a v 68. roku bola aj odsúhlasená. No v 69. roku už pamätník odhaľovala nová politická garnitúra, ktorá nebola spokojná s vyznením sochy, čakali, že socha bude oslavovať víťazstvo komunistickej strany, čiže nejaké figúry so zdvihnutými rukami, zástavami a ami, čo som ja ako autor nebol schopný splniť.“

Čo spravili so sochou?

„V 72. roku ju odstránili, dva roky bola v sklade. Musím povedať, že za dva roky z tých 16 ton bronzu nezmizlo nič, čo by sa dnes určite nestalo.“

Koľko rokov bola na svojom pôvodnom mieste?

„Tri roky, lebo v plánovanom hospodárstve musíte taký výdavok naplánovať, kým ho môžete minúť. Aj keď bola nevhod, tak tri roky tam stála. V 74. prišiel rozkaz, že sochu treba umiestniť na národnú kultúrnu pamiatku v obci Kalište. Bola tu druhýkrát slávnostne odhalená so všetkou pompou a v tomto vyhnanstve bola 30 rokov. No pri 60. výročí SNP sa nám ju konečne podarilo napriek veľkému odporu prostredia vrátiť späť do pamätníka a skompletizovať ho v jeho pôvodnom zámere a výraze. Bola tretíkrát slávnostne odhalená.“

V čase normalizácie ste vymenili tvorbou veľkorozmerných objektov a sôch za počítačovú grafiku, komornejšiu kresbu a šperk. Prečo?

„Sochárstvo je pomerne nákladné, je to drahý šport, no v podstate, keď vás vylúčia zo Zväzu, tak peniaze na robenie takýchto diel vám nezostávajú. Musel som si preto nájsť iný náhradný program, alternatívu, ktorá vás udržuje v kondícii a ktorú si môžete finančne dovoliť a môžete sa prostredníctvom nej vyjadriť.“

Mali ste vtedy zákaz tvoriť aj pre zahraničie. Dalo sa tam vystavovať?

„V zásade sa nedalo, zákaz platil aj pre zverejňovanie v médiách, pre nákup štátnych galérii, no iné ako štátne galérie vtedy neboli. Samozrejme, v tom bol aj zákaz cestovania, zákaz predaja do cudziny, to sa ale v 80. rokoch trošku uvoľnilo. Všetko kontrolovali komisie a aj keď ste mali možnosť predať, tak vám to nemuseli odsúhlasiť.”

Aká zmena prišla po roku 89 a ako sa tvorí dnes?

„Ťažko sa to porovnáva, je to neporovnateľné, ekonomická klíma sa natoľko zmenila. No v zásade problémy, ktoré tu existovali za normalizácie, tu existujú ďalej, hoci v inej forme.“

Napríklad ktoré?

„Napríklad táto aféra s búraním sôch. Štát sa stiahol z akejkoľvek kultúrnej politiky, všetko je odsúdené na náhodu a na svojvôľu jednotlivých developerov a investorov. Kultúrna úroveň týchto developerov býva veľmi nízka.

Na verejnej diskusii o sochách vo verejnom priestore, ktorá bola v kníhkupectve Artforum, ste spomínali, že socha Márie Terézie, ktorú chce Bratislavský okrášľovací spolok, je len atrapa a že ide o štýl disneylandu. Prečo?

„Pretože tento spôsob práce s historickým materiálom sa používa práve v Disneylande, tam urobíte kópiu eifelovky či Sfingy z náhradných materiálov. Pri použití dnešných technológií je to viac-menej verné, no to nemá nič spoločné s umením, je to reprodukcia.“

Aké riešenie v súvislosti so sochou Márie Terézie presadzujete?

„Navrhoval som aj zástupcom okrášľovacieho spolku, že ideálny spôsob je vypísať súťaž na sochu Márie Terézie s tým, že autori by mali reagovať aj na Fadruszov pomník, ktorý tam bol pôvodne. Malo by ísť o nejakú formu prisvojenia si tohto motívu na báze 21. storočia. Bola by to zaujímavá výzva pre slovenských sochárov.“

Hovorí sa, že na kópii sochy Márie Terézie od Jána Fadrusza ste mali pracovať aj vy. Je to tak? Oslovili vás?

„Nie, oslovili mojich absolventov.“

Nie je teda pravda, že vaše negatívne vyjadrenia o soche Márie Terézie súvisia s tým, že hlinený model nerobíte vy, ale vaša študentka?

„Je to nezmysel, neponúkli mi to a je to aj mimo okruhu mojich záujmov a je jedno, či je to Mária Terézia, Svätopluk alebo svätý Štefan či iný svätý. Išlo o zákazku v štýle dáme vám balík peňazí a vy splníte všetko, čo chceme. To je nezlúčiteľné s mojou autorskou tvorbou.“

Na diskusii ste spomínali, že okrášľovací spolok nemôže urobiť kópiu Fadruszovej sochy, keďže nemajú žiaden plastický model?

„Tie pohľady, čo chýbajú, sú výtvorom fantázie autorky, ktorá môže, ale nemusí strafiť. Ale im o to nejde, aby to bol presný Fadrusz, veď to Maroš Mačuha (výkonný riaditeľ Bratislavského okrášľovacieho spolu pozn. red) povedal, že kto to rozozná, keď neexistuje žiadna socha ani jej model. Jeden bude tvrdiť, že sa to podobá, druhý, že sa to nepodobá a nemá to kto rozsúdiť. To je to hodnotenie umenia na báze páči-nepáči.“

Čo hovoríte na Svätopluka na Hrade z umeleckého hľadiska?

„Je to podobný problém ako Mária Terézia, ale tu sa nespochybňuje autorstvo, tu sa spochybňuje výber autora. Problém ale je, že sa tu bez verejnej diskusie vytvárajú hotové skutočnosti, ktoré sú ťažko zmeniteľné, lebo je za tým buď veľký kapitál, alebo politická moc. Málo sa hovorí o tom, do akej miery sa na tejto mizérii sôch podieľajú bratislavskí architekti.“

Ako?

„Žiaden sochár nie je vpustený do mesta, aby si povedal sem postavím Schöne Naciho, to schvaľuje mestské zastupiteľstvo a návrhy pre osadenie a urbanizmus tu predkladajú architekti.“

Bývajú umelci alebo teoretici umenia prizývaní do diskusií pri umiestňovaní sôch?

„Odborný názor často prekáža, všetci majú radi rýchle riešenia .

V Bratislave sa už roky pripravuje koncepcia umiestňovania sôch. Prizvali vás k jej tvorbe.

„Počujem o tom prvý raz. No chýba súpis sôch, ktoré už sú vo verejnom priestore, kým sa neposúdi kvalita týchto sôch na historickej a umeleckej úrovni, tak sa nemôžu takéto miesta ani poctivo vytypovať. Inak to budú len náhodné výstrely do tmy a podľa toho, kto bude ovládať mestské zastupiteľstvo či vládu, sa tu budú osádzať Maďar, Slovák, Kristus, svetoobčan a koncepcie pôjdu bokom.“

Myslíte teda, že táto koncepcia problém sôch v Bratislave nevyrieši?

„Problémom na Slovensku je, že nikto ani odborníci nevedia, aké sochy nám stoja vo verejnom priestore. Ani my v odbore sochárstva nevieme, čo bolo vytvorené. Musíme si uvedomiť, že 90. rokov, čo sa nevoláme Felvidék, ale hovoríme si Slovensko raz v rámci Československa alebo v rámci samostatnosti, nebola vydaná jediná publikácia, ktorá by mapovala tých 90. rokov v slovenskom sochárstve.“

Ste rodákom z Bratislavy. Ako vnímate to sťahovanie sôch?

„Je to dokument kultúrneho marazmu, v ktorom práve žijeme. Sme v akomsi kultúrnom bezvedomí, nevieme si vytvoriť vzťah k minulosti, nevieme, čo máme požadovať od súčasnosti. Nevieme, čo by mohlo vyjadrovať Slovensko v 21. storočí.“

Spomínali ste, že to je možno tým, že sa aj v umení obchádzajú isté historické obdobia.

„Zmierili sme sa s tým, že niektoré obdobia, ako keby neexistovali. Za celý môj život som nevidel jedinú výstavu, ktorá by sa venovala obdobiu Slovenského štátu či stalinstickému obdobiu alebo ortodoxnému socialistickému realizmu. Ak vieme žiť s takýmito medzerami vo svojej kultúre, aké vedomie môže potom mať toto obyvateľstvo a aké vedomie môžu mať naše politické elity.“

Považujete niektorú z nových sôch, ktorá vznikla v Bratislave v posledných rokoch, za hodnotnú?

„Nechávajú ma chladného. Je to tvorba a trend, ktorý prišiel zo západných miest. Ide o zábavné sochy, no z hľadiska súčasného umenia sú to žánrové kompozície.“