Keď eldorádo lacných potravín – reťazec Lidl – pred dvoma rokmi pri stavbe ďalšieho zo svojich obchodov v bratislavskom Ružinove „nedopatrením“ zničilo kamenný reliéf sochára Jozefa Jankoviča, sotva kto si dokázal predstaviť, že by táto trápnosť mohla byť s asistenciou tej istej spoločnosti prepólovaná do nejakého pozitívneho skutku. Rok sa s rokom zišiel a na stole je 5-zväzkový korpus umenia vo verejnom priestore – Sabina Jankovičová & Roman Popelár: Sochárske diela na území Bratislavy 1945–2012 (súpis), Bratislava 2013. Porovnaj tiež www.resculpture.sk.

Bratislava pritom už roky zažíva hlbokú krízu verejného záujmu; pardon – verejného priestoru. Diktát developerských spoločností v kombinácii s hodnotovou dezorientáciou mestských poslancov tvoria ideálne podhubie pre devastáciu prostredia. Niet sa preto čo čudovať, že náročnejšie umenie tu vždy bude ťahať za kratší koniec, nanajvýš tak turistické atrakcie si nájdu cestu k realizáciám, a to nielen kvôli svojej lepkavej zrozumiteľnosti. Viac než kultiváciu verejného priestoru teda zažívame (a konzumujeme) pouličné umenie čoraz viac pripomínajúce „Matějskou pouť“. No celá vec má aj pár pozitívnych dôsledkov. Akcia totiž budí reakciu a minimálne v prostredí náročnejšej menšiny necháva vzniknúť aj závažnejším projektom, ako napr. iniciatíve Verejný podstavec (www.verejnypodstavec.com), ktorá svoje poslanie vidí skôr v kladení otázok než v toporení ďalších a ďalších sôch.

Jankovičová a Popelár svoju pouličnú archeológiu 20. storočia poňali bez ambícií pamiatkarov, akademických analýz, ale aj bez emócií a elitárskych predsudkov. V bohato, a predsa lapidárne ilustrovanom korpuse, členenom podľa jednotlivých bratislavských obvodov, sa teda vedľa seba stretnú ozajstné klenoty slovenského sochárstva neskorej moderny s neodškriepiteľnými gýčmi (paradoxne, najmä z doby po roku 1990). Malú sondu iným smerom už pred pár rokmi podnikol Gábor Hushegyi, ktorý zmapoval pamätníky a sochy na južnom Slovensku, v zmiešanom území, na ktorom spoločne žijú Slováci i Maďari (Znaky v priestore. Naše nové monumenty. Bratislava 2011). Kto by mal pri verejnom umení, resp. skôr v oblasti „vizuálnej kultúry“ ešte pochybnosti o pretrvávajúcom význame symbolickej vlády, už obyčajným prelistovaním Hushegyiho útleho katalógu dostane poučnú lekciu. Sochárska intervencia do verejného priestoru bola a dodnes ostala politikom – svoje by o tom mohli rozprávať napr. aj sochári, ktorých umenie i „umenie“ sa v ostatných dvadsiatich, ale vlastne i päťdesiatich rokoch stalo predmetom novodobého obrazoborectva – len málo reflektovaného hnutia, prekvitajúceho predovšetkým v postsocialistických spoločnostiach.

Jankovičovej a Popelárovi nešlo primárne o túto politickú perspektívu, okrem sorely a agitačného umenia normalizácie predsa len majú v ich korpuse veľké zastúpenie aj dekoratívne reliéfy či dizajn chátrajúcich fontán. Aj napriek tejto nivelizácii má dokumentácia bratislavského verejného umenia mimoriadny význam. Ľahko sa však môže prihodiť, že naozaj ho docenia až – hlavou krútiaci – archeológovia o sto rokov.