Sochárske diela na území Bratislavy, 1945 – 2022.
Predkladáme širokej verejnosti druhé vydanie súpisu sôch na území Bratislavy. Nové vydanie je vymedzené rokmi 1945 – 2022. O druhé vydanie v tlačenej podobe opakovane prejavili záujem mnohí, ktorí sa k prvému nedostali. Publikácia je revíziou pôvodného zoznamu sôch v Bratislave. Je doplnená o nové realizácie v meste od roku 2012 a o nové údaje k sochám, ak boli v priebehu rokov dohľadané.
V roku 2012 vyšiel pôvodný súpis ako prvý zoznam diel tohto druhu v konkrétnom meste. Odvtedy sa situácia v tomto smere zmenila k lepšiemu – súpisy umeleckých diel má už niekoľko slovenských miest: Banská Bystrica, Piešťany, Košice, v príprave je Trenčín a mnohé ďalšie. Všetky sú prístupné verejnosti online, alebo v knižnej podobe.
Prvý súpis v roku 2012 mal špecifické pozadie vzniku. Bol odozvou na zbúranie sochy Jozefa Jankoviča Čas v Bratislave-Ružinove. Socha stála pred budovou Stredného odborného učilišťa od roku 1963 a bola prvou abstraktnou realizáciou vo verejnom priestore. Prečkala dokonca aj čistky na ružinovských sídliskách, ktoré cielene v 70. rokoch minulého storočia zbavili verejný priestor mnohých abstraktných diel od významných autorov. Vtedy ju zachránila práve príslušnosť ku konkrétnej stavbe, nebola súčasťou sídliska, ale budovy. Tentoraz jej práve spojenie s konkrétnou stavbou bolo osudným. Nový majiteľ objektu zbúral celú budovu a architektka zodpovedná za projekt na vyčistenie priestoru považovala za nutné zbúrať aj sochu. Nakoľko očitý svedok, sám výtvarník, okamžite zaznamenal tento čin a boli oslovené médiá, po prvý raz vyvolalo takéto ničenie aj bezprostrednú reakciu kultúrnej verejnosti. Vo väčšine prípadov sa o ničení dozvedáme s veľkým časovým odstupom a sochy miznú bez medializácie. Majiteľ stavby prebral zodpovednosť za nekompetentnosť svojej nájomnej architektky. Ako kompenzáciu ponúkli autorovi sumu, z ktorej sa rozhodol financovať vydanie súpisu sôch v Bratislave, aby sa predišlo podobným situáciám. Výskumom v teréne boli poverení Sabina Jankovičová a Roman Popelár. Vznikla webová stránka supissoch.sk. Náklad tlačenej podoby súpisu bol 300 kusov. Súpis slúži ľuďom ako sprievodca po sochárskych dielach Bratislavy, všetkým, čo chcú poznať svoje mesto aj s touto vrstvou pamäte.
Vďaka Fondu na podporu umenia s jeho podporou na tlač knihy a vďaka podpore Nadácie mesta Bratislavy na opätovný terénny výskum sme mohli nadviazať na predošlý projekt. V roku 2020 autorka textu znovu prešla celé mesto, aby vyhodnotila súčasný stav diel. Všetky diela boli znovu nafotené a do súpisu doplnené aktualizované fotografie, dáta aj nové realizácie.
Výskum v teréne na jeseň v roku 2020 ukázal zmeny od roku 2012. Väčšina diel zatiaľ zostáva ponechaná napospas osudu. Okrem Rače a Dúbravky sa prístup mestských častí k sochárskym dielam nezlepšil a zostali v rovnakom stave zabudnutia a prežívania. Vzrástla vegetácia aj tam, kde predtým nezakrývala dielo a pribudli nové nánosy smogu, ktoré radikálne menia farebnosť kamenných aj betónových sôch. V prípadoch ľahostajného prístupu je evidentné ohrozovanie vegetáciou, ktorá od roku 2012 znásobila svoj objem a stromy zasahujú fyzicky mnohé diela.
Zmenil sa prístup niektorých vlastníkov. V niekoľkých prípadoch iniciatívne dali očistiť svoje dielo. (Napríklad sochu od Vladimíra Farára, bývalá budova Kerametal, Ružinov). Radikálne k svojim dielam pristúpila mestská časť Dúbravka, ktorá všetky sochy na sídlisku dala odborne očistiť a reštaurovať. Sídlisko len týmto detailom pôsobí inak, lebo je vidno komplexný prístup k mestskému priestoru. Na každej súčasti záleží rovnako, nielen na utilitárnych zložkách – domoch, chodníkoch, zeleni, ale aj na tých estetických – fontánach a výtvarných dielach. Sochy bez posprejovania a vrstiev smogu nie sú len zabudnutými pozostatkami minulosti, ktoré zanedbaným výzorom priestor zaťažujú, ale naozaj plnohodnotnou súčasťou mesta. Očistené sochy doslova svietia v priestore. Mestská časť Dúbravka ukázala, že „keď sa chce, tak sa to dá“, a výsledok ukazuje výrazný dopad na celkové pôsobenie daného miesta. Dúbravka môže byť právom hrdá na svoj prístup, pretože je pozitívnym príkladom aj pre ostatné samosprávy. Aj v Rači boli reštaurované viaceré sochy, ale v prípade fontán boli niektoré zásahy nevhodné, najmä farebné nátery a obkladačky.
Inde, aj v prípade štátnych inštitúcií došlo k zničeniu diel, niektoré zmizli potichu, pretože sú v odľahlej lokalite (socha od Andreja Goliaša pred budovou v správe Ministerstva vnútra vo Vajnoroch), iné vyvolali pobúrené reakcie (zničená kovová deliaca stena od Ivana Vychlopena na budove Ministerstva školstva), ale možnosti dedičov dovolať sa práv sú stále rovnako obmedzené. Kým nebudú aktéri nútení prebrať zodpovednosť za svoje činy, bude sa to opakovať. Mnohí sa naozaj spoliehajú na beztrestnosť. Najvýraznejším prípadom takéhoto vedomého vandalizmu je prípad prototypov náhrobných kameňov od Alexandra Bilkoviča, ktoré boli zaradené do súpisu sôch vzhľadom na kvalitu svojho dizajnu a sochársky prístup autora. Napriek tomu boli v roku 2016 odložené do skladu a bývalý správca cintorína Vrakuňa bol výslovne upozornený na ich hodnotu. V roku 2020 Marianum odmietlo reagovať na otázku, čo sa s daným súborom stalo. Až na nátlak Odboru kultúry mesta Bratislavy prišla rozsiahla odpoveď bývalého správcu, kde vymenoval mnoho absurdných dôvodov, prečo diela vyhodil (boli v zlom stave, nedalo sa kosiť, diela boli bez hodnoty…). Súbor prototypov bol naozaj jedinečným návrhom, žiadny iný moderný cintorín takýto dizajn nemá. Niektoré typy sa nachádzajú na cintoríne na hrobových miestach, ale iné zmizli nenávratne a majitelia hrobov tieto staršie náhrobníky postupne odstraňujú. Odliatie nových prototypov by stálo minimálne 15 000 eur, čím je vyčíslená minimálna suma škody, bez výtvarnej hodnoty diela, ktorú správca svojím svojvoľným konaním spôsobil.
Autorský zákon sa nezmenil ani po afére zničenia sochy Čas v roku 2012, keď kultúrna verejnosť žiadala jeho zmenu tak, aby nebolo možné dielo legálne zničiť bez postihu. Čo je dovolené, to sa bude diať, kým zmena zákona nenastane. Zatiaľ sa môžeme spoliehať len na osvetu, ktorá má svoje výsledky za posledné roky, ale stále je len na dobrej vôli majiteľov, či sa rozhodnú prezentovať kultúrne, prejavia skutočný záujem o dielo, alebo zostanú pri pohodlnom deštruktívnom prístupe. Diela zostávajú stále závislé od svojich majiteľov. Opätovný výskum na území Bratislavy ukazuje, že diela nám stále miznú pred očami, takže len osveta a informovanosť nepomáha. Z toho dôvodu je zmena autorského zákona dôležitá a právna ochrana výtvarných diel vo verejnom priestore jediná možnosť, ako zachovať to, čo ešte zostalo.
Nové diela vo verejnom priestore pribúdajú len pozvoľne, našťastie, nakoľko mechanizmy kontroly kvality sa rodia len postupne.
Bratislava regulovala od roku 2012 umiestňovanie diel vo verejnom priestore prostredníctvom poradného orgánu tzv. Pomníkovej komisie. Týmto nástrojom sa podarilo obmedziť svojvoľné rozmiestňovanie „hocičoho hocikde“, ale komisia nemala žiadne skutočné právomoci, bola len poradným hlasom pre primátora, takže v niektorých prípadoch boli osadené sporné veci. Aj mnohé schválené diela nevykazovali naozaj tú úroveň, čo by bola ideálna. Šlo zväčša o iniciatívy rôznych mimovládnych organizácií, ktoré s často osobnou zaangažovanosťou chcú zafinancovať výtvarné dielo, ale nedisponujú dostatočnými finančnými prostriedkami ani vedomosťami o dôležitosti hľadania najlepšieho možného riešenia. Takto napríklad vo Vajnoroch pribudla socha Titusa Zemana, komisiou schválená, ale vo výsledku premrhaná príležitosť. Je rozhodne prínosné pripomínať si významné osobnosti. V tomto prípade je výsledok konzervatívny a sentimentálny, hoci boli zadávatelia pri schvaľovaní upozornení, aby sa gýčovej citovosti vyhli. Podobne dopadli aj dva pomníky venované Antonovi Srholcovi (v Devíne a na Mierovej ulici), kde o kvalite nemôžeme hovoriť.
Situácia sa však radikálne zmenila na úrovni samosprávy, ktorá v posledných rokoch zodpovedne pristupuje k celkovému stavu mesta, vrátane výtvarných diel. Nový mechanizmus umiestňovania diel je priamo pod kontrolou mesta, ktoré každý návrh konzultuje s nezávislými odborníkmi.
Pri nových dielach sa čoraz častejšie organizujú súťaže, najmä ak ide o citlivé témy, či miesta ústredného významu (Napríklad Súťaž na Hrob neznámeho vojaka). Súťaž predstavuje najlepší možný postup, podnecuje diskusiu medzi autormi, ale aj medzi odborníkmi a odborníčkami v porotách, posúva následne aj vnímanie verejnosti. Dôležité je nespoliehať sa na školské súťaže, lebo náročné témy potrebujú niečo viac ako školské cvičenie. Zatiaľ si iniciátori pamätníkov a pamätných tabúľ len málokedy nechajú odborne poradiť a výsledky sú sporné.
Situáciu s ochranou starších diel sťažuje to, že mesto je rozdelené na mestské časti, ktoré fungujú samostatne a nie sú centrálnemu vedeniu mesta podriadené, čo sa týka aj údržby diel v ich vlastníctve. Vedenie mesta musí inšpirovať a motivovať jednotlivé mestské časti, aby ochranu diel na svojich územiach zobrali ako svoju záležitosť, ktorá predstavuje záväzok. Jednotlivé mestské časti musia vidieť vo výtvarných dielach aj kultúrny prínos a reprezentáciu pre samotnú mestskú časť a tým pre celú Bratislavu. Mesto, v spolupráci s mestskými inštitúciami (GMB, MIB a iné) robí seriózne kroky k vysporiadaniu majetkových pomerov okolo diel, k ich evidencii a následnej ochrane. V archívoch sa dohľadávajú majetkové vzťahy, nakoľko mnoho diel je skutočne bezprizorných a k potrebnej starostlivosti a reštaurovaniu je nutné mať tieto otázky vyjasnené. Tento proces je zdĺhavý, ale povedie k stavu, ktorý tu chýba celé desaťročia – k adekvátnej starostlivosti o výtvarné diela vo verejnom priestore. Diela vo verejnom priestore nemali profesionálnu starostlivosť ani pred rokom 1989, týmto by sme sa posunuli naozaj ku kultúrnejšiemu postoju k hodnotám.
Budúcnosť v rámci Bratislavy je pre sochárske diela optimistická, nakoľko mesto a jeho inštitúcie skutočne seriózne pripravujú rozsiahle ošetrenie sôch po vyriešení všetkých majetkovo-právnych a organizačných prekážok. Pripravujú sa aj osvetové aktivity pre širokú verejnosť, ktoré sú dôležité z hľadiska budovania vzťahu k umeniu vo verejnom priestore aj k mestu. Treba dúfať, že tento prístup si osvoja štruktúry mesta natrvalo a nezmiznú zmenami vo voľbách. Je nutné, aby si politickí predstavitelia uvedomili, že sochy sú naozaj súčasťou mesta a tvoria jeho identitu spolu ostatnými hmotnými a nehmotnými vrstvami.
Sabina Jankovičová