piatok 23. 11. 2012 0:02 | Lucia Tkáčiková

Súpis sôch má zabrániť ich búraniu a miznutiu. Vyjsť má ešte tento rok.

BRATISLAVA. Zatreli, zvesili, zbúrali. Koľko ich presne zmizlo, dnes nikto nevie. Len kopa kamenia ostala napríklad z diela známeho sochára Jozefa Jankoviča.

Jeho Čas zo šesťdesiatych rokov neprežil vlani výstavbu predajne Lidl v Ružinove. Odstránili ho v tichosti bez vedomia umelca. Zo zákona mu to stavebník ani oznámiť nemusel.

Práve príbeh zrútenia tejto sochy má teraz pomôcť, aby sa to neopakovalo.

Dvaja historici umenia spísali sochy, ktoré v Bratislave našli. Je ich spolu zatiaľ 566. Úradníci a developeri sa tak nebudú môcť vyhovoriť, že o soche pri povoľovaní stavieb nevedeli.

„Bude to súpis všetkých exteriérových diel v Bratislave vrátane fontán, reliéfnych aj keramických diel, ktoré v meste vznikli od roku 1945 dodnes,“ hovorí Sabina Jankovičová, historička umenia a dcéra sochára Jankoviča.

Téme sôch a štúdiu archívov sa venuje už roky. Spolu s kunsthistorikom Romanom Popelárom teraz sochy počíta, spisuje, vzniká kniha.

Vydať ju chcú do Vianoc. Súpis pošlú aj do firiem, ktoré majú sochy na svojich pozemkoch.

„Knižka je odškodnením firmy Lidl po tom, ako pre výstavbu predajne zbúrali sochu. Otec nechcel nejaké finančné odškodnenie, chcel niečo, čo bude prospešné pre spoločnosť,“ hovorí Jankovičová.

Zoznam chcú sprístupniť aj na internete.

Sochy v kroví aj v rafinérii

Zarastené burinou, zničené, posprejované. Bratislava sa nevie starať o sochy, fontány necháva nefunkčné.

Počas pátrania a spisovania sôch to zistili a zdokumentovali kunsthistorici Sabina Jankovičová a Roman Popelár.

Každú sochu či pamätnú tabuľu kunsthistorici nafotili, vypátrali autora, rok vzniku, určili techniku, pridali rozmery a súradnice GPS.

„Nerozlišovali sme, ktorá socha je kvalitná, ktorá nie,“ dodáva Jankovičová. „Je to prvotná informácia, umelecká stránka pôjde na ďalšie spracovanie.“

Mesiace chodili, hľadali, vybavovali povolenia, občas aj fotili tajne, alebo im dielo zmizlo takmer pred očami.

Mnoho diel je súčasťou súkromných areálov, vysvetľuje Popelár. Napríklad sochu od Jána Hučka ukrýva Slovnaft. Hoci ide o dielo socialistického realizmu, zaslúži si podľa Jankovičovej ochranu ako dokument doby.

Pátrať museli napríklad po autorovi sochy Náš chlieb, ktorá dnes stojí v petržalských pekárňach.

„Hľadal som v archívoch, lebo v 60. rokoch stáli pekárne na Račianskej ulici,“ vraví Popelár. „Nakoniec sa nám podarilo odhaliť autora Valéra Vavra.“

Zaujímavé bolo pátranie po sochách, ktoré sme poznali len z fotografií, ale nevedeli sme, kde stoja, opisuje Jankovičová.

„Napríklad sochu od Juraja Rusňáka v Rači, som našla náhodou. Bola úplne prekrytá vegetáciou, ale podľa archívnej fotografie som spoznala budovu.“

Najťažšie bolo dostať sa podľa kunsthistorikov do areálu Towercomu. Socha je aj za plotom, ktorý chráni televízny vysielač na Kamzíku.

„Na prvýkrát ma tam nepustili ani náhodou, potom som si sochu mohol len pozrieť, no nemohol som si ju odfotiť a zamerať,“ rozpráva Popelár.

Diela mizli aj miznú ďalej

„Pri práci sme si zadefinovali, že verejne prístupné diela sú tie, ktoré vidíte, sú v exteriéri, hoci stoja na súkromnom pozemku, lebo budovu sprivatizovali,“ hovorí Jankovičová.

„Niektorí však boli pri fotení agresívni aj v štátnych organizáciách. Napríklad vo vzdelávacom centre na Tomášikovej sa im nepáčilo, že si niečo fotíme, hoci je dielo verejne prístupné. No videla som, že v interiéri zatreli nástennú maľbu, tak možno preto.“

Najohrozenejšie boli podľa Jankovičovej aj v minulosti diela v budovách. „Každý nový vlastník chce mať súčasný interiér. V 90. rokoch sa poničilo veľa diel.“

Vtedy zmizli napríklad reliéfy sochára Juraja Meliša v budove Skleník v Dúbravke.

Veľké búranie sôch bolo v 70. rokoch 20. storočia. Vtedy napríklad padli mnohé diela v ružinovskom parku. „Zachovalo sa len zopár ich fotografií v archíve,“ hovorí Jankovičová.

Sochy miznú doteraz, nedávno sa napríklad stratili reliéfy od Erny Masarovičovej, ktoré boli v travertínovom obklade v interiéri takzvaného Office Centre pri Výskumnom ústave zváračskom. Jankovičová sa na ne ešte pred časom dívala cez presklený vchod, dnes tam už nie sú. „Buď ich vyhodili spolu s obkladom, alebo ich prekryli bielou stenou.“

Keramiku v Lamači odstránila mestská časť ako nebezpečnú.

FOTO SME – LUCIA TKÁČIKOVÁ

Nebezpečná keramika

„Jeden objekt zmizol priamo počas nášho výskumu,“ hovorí Popelár.

Na Malokarpatskom námestí v Lamači stála ešte pred časom keramická rozptýlená kompozícia. „Bola síce znehodnotená, no boli sme ju 29. júna nafotiť a 4. augusta tam už bola jama. Autorstvo pripisujú Jozefovi Sušienkovi, hoci sa to dodnes nepotvrdilo.“

Keramiku odstránila mestská časť. Dôvodom vraj bolo jej poškodenie, pre bezpečnosť ju neopravili, ale odmontovali.

„Nefunkčná fontánka predstavovala torzo pôvodného tvaru,“ hovorí Miriam Čuchtová zo sekretariátu lamačského starostu. „Rozpadávala sa, keramické častice boli rozbité. Vzhľadom na vysokú frekvenciu pohybujúcich sa detí v blízkosti detského ihriska sme objekt rozobrali a uložili do skladových priestorov.“

Dokopy spísali kunsthistorici asi 566 diel vrátane reliéfnych pamätných tabúl. Najviac ich je v Starom Meste.

Popelár hovorí o prehustení centra. „Všimol som si napríklad, koľko je na fasáde Právnickej fakulty pamätných tabúľ vedľa seba.